Nález zlata severozápadne od Sydney v meste Bathurst spôsobil, že do Austrálie sa začali hrnúť prisťahovalci zo všetkých kútov sveta. V roku 1851 sa už vláde nepodarilo tento objav zatajiť, tak ako to bolo predtým, v roku 1815, keď pri stavaní cesty zo Sydney do Blue Mountains bolo zlato v Austrálii objavené po prvý raz. Táto skutočnosť ale zostala pre verejnosť utajená práve kvôli obavám zo zlatej horúčky. Osadníci by totiž húfne začali opúšťať svoje farmy a v krajine by mohol opäť nastať hlad.
Krátko po bathurstskej senzácii sa zlato našlo aj vo Victorii v okolí miest Bendigo a Ballarat. Sotva 20-tisícový Melbourne sa vtedy takmer za noc stal stotisícovým a počet obyvateľov v celej Austrálii v rokoch 1850 – 1860 stúpol zo štyristotisíc na viac než milión. Vo Victorii sa našli aj dva najväčšie zlaté nuggety na svete - 69-kilogramová hruda pomenovaná „Welcome“ (Ballarat, 9. júna 1859) a 71-kilogramový „Welcome Stranger“ (Moliagul, 5. februára 1869).
Na ťažbu zlata potrebovali „diggeri“ licenciu, ktorá však, kvôli vysokým poplatkom, bola pre chudobných zlatokopov nereálna. Tí sa napokon koncom roka 1854 vzbúrili a osada Eureka pri Ballarate sa stala miestom krvavého stretnutia rebelujúcich zlatokopov s políciou. Povstanie bolo potlačené, ale o rok neskôr vláda licencie zrušila. Druhá vlna zlatej horúčky nastala v roku 1892, keď boli objavené náleziská zlata v Západnej Austrálii pri Coolgardi a Kalgoorlii.
19. storočie v Austrálii nebolo len storočím zlatokopov, ale jeho neodmysliteľnou súčasťou boli aj nomádi. Títo ľudia bez stáleho bydliska, putujúci krajinou a unikajúci pred útlakom a otroctvom alebo pred trápením, stiesnenosťou či skľúčenosťou, mali v Austrálii svoju vlastnú podobu. Boli to väčšinou sezónni a príležitostní robotníci na odľahlých vidieckych farmách a dostali pomenovanie swaggies. Od počiatku 19. storočia sú títo svojrázni vandráci neoddeliteľnou súčasťou austrálskeho folklóru. Zvyčajne dávali prednosť putovaniu osamote, ale chodievali aj v celých skupinách. Nebolo zriedkavosťou, že dvojice, ktoré sa stretli iba náhodou, zostávali spolu dlhé roky.
Austrálski swaggies, títo „kočovníci buša”, boli zdatní húževnatí a nezávislí muži robustnej postavy, obyčajne slobodní a v prevažnej väčšine čestní ľudia. Farmári im spravidla poskytli prístrešie a jedlo, ktoré si potom na druhý deň pred odchodom odpracovali. Tí lenivejší a nie najčestnejší využili pohostinnosť, ale usadlosť opúšťali ešte pred svitaním, čím sa práci na farme vyhli. Títo boli známi ako „sundowners” a na farmách neboli veľmi vítaní.
Swaggies zvyčajne pracovali ako strihači oviec, honci dobytka, cestári, stavební robotníci, tesári. Pri svojom putovaní nosievali v jednej ruke plechovú nádobu na varenie čaju (billy) a vak na vodu v druhej. Na hlave mali široký klobúk, oblečenú bavlnenú košeľu a okolo hrdla voľne, do uzla previazanú šatku. Cez rameno, ako vojaci, nosili prehodený úhľadný batoh sformovaný do podlhovastého tvaru, zvyčajne zabalený v bielom kartúne alebo kaliku, čo bol ich stan. V batohu mávali pár prikrývok a v nich celý svoj majetok – niekoľko košieľ a nohavíc, uterák, mydlo, hrebeň a malé balíčky s múkou, čajom, cukrom a soľou. Podľa toho ako vyzeral batoh so šatami sa dalo poznať, z ktorej oblasti swagman pochádza. „Matilda“ vo Victorii bola asi 150 až 180cm dlhá, tenká, kužeľovitého tvaru (zúžená na konci), previazná remienkom a nosená cez pravé rameno až pod ľavú ruku. „Bananalander´s“, alebo tiež „Queenslander´s swag“ mal okrúhly tvar a nosil sa zvisle medzi lopatkami. V tejto pozícii bol udržiavaný remienkami alebo šnúrkami na ramenách. Hovorilo sa, že “Cornstalk” – ako nazývali vandrákov v Novom Južnom Walese, sa neveľmi staral o to, ako má poskladaný svoj batoh. Obyčajne ho však nosil uviazaný šikmo z pravého ramena k ľavému boku a uterák používal ako remienok.
Swaggie je aj hrdinom najpopulárnejšej austrálskej piesne „Waltzing matilda“, slová ktorej napísal slávny AB “Banjo” Paterson a ktorá sa takmer stala austrálskou štátnou hymnou.
-ff-