Mierim na východ druhou cestou. Čakám na Wilkina. Z trávy začali vykukovať zvedavé hlavy. Utekajú preč. Boja sa. Priblížia sa a opäť sa schovajú. Po desaťminútovej hre na schovávačku sa tri ženy osmelia prejsť okolo mňa. Zachovávajú si však dostatočný odstup a obchádzajú ma ako priepasť. Nechápu, kde sa tu beriem. Po minúte miznú ich telá odeté len v trávových sukniach za zákrutou.
S Wilkinom pokračujeme ďalej v družnom rozhovore, počas ktorého odhaľujem tajomstvá kultúry tejto ostrovnej krajiny. Po dlhom hľadaní nachádzame dedinu Bunlap, ktorá je poznačená turizmom. Ľudia tu poznajú tričká, ale iba 20% z nich ich nosí. Prinášajú nám lap lap a taro. Miestni si navzájom vyberajú vši. Títo ľudia mŕtvych nepochovávajú. Odnesú ich do lesa a toto miesto je na určitý čas tabu.
Nás zatiaľ zabáva okolo dvadsať detí, ktoré sa bijú, hrajú a organizujú medzi sebou zápasy. Starší vyberajú, kto sa bude s kým biť. Ak niekto odmietne, dostane bitku od staršieho. Každú chvíľu je niekto na zemi a plače. Nikdy to však netrvá dlho. Radosť nastáva, keď si to cez zemité ihrisko začne skracovať prasiatko. Organizovane sa na neho vrhnú snažiac sa ho chytiť. To sa opakuje každých desať minút. S Wilkinom sa dobre bavíme.
Už aj štvorroční chlapci nosia nambu. Čerstvý list si obkrútia okolo údu a konček listu si založia za kôrový opasok. Keď list uschne, musia sa prebaliť. Jedno také prebaľovanie som videl. Malý chlapec si dokonca zo sebou zroloval dva náhradné listy, na čom sa strašne všetci smejeme.
Stmieva sa, prišiel čas kávy. Čistenie, drvenie, žmýkanie, celé to trvá asi dve hodiny. Sedíme v nakamal, veľkom dome v strede dediny. Ženy majú do neho zakázaný vstup. Kladiem otázky, kým nie sme všetci vypnutí. Niečo ešte tlačíme do žalúdkov. Nastáva tma, jačanie prasiat a kohúti rev prichádza zo všetkých strán.
Budím sa rozbitý, preudený, nevyspatý. V dedine je nejaká hádka. Nesú mŕtveho kohúta. Deti nás odprevádzajú, ukazujú skratku cez džungľu do dediny Bulaut. Pýtajú si peniaze. Rozmýšľam, čo by som im dal a tak rozmýšľajúc zapískam na tráve. To ich úplne zmrazilo, chcú vedieť, ako to robím. Je zaplatené.
Cez džungľu sa vydávame hore kopcom. Po pár hodinách sme na rázcestí a Wilkin vyzerá zmätený. Rozhodujeme sa pre ľavú cestičku. Po chvíli dobiehame dedka, ktorý ma len nambu a pletenú tašku cez plece. Jeho koža je ako oceľ. Tento chlap nemal na sebe nikdy nič oblečené. Jeho živé oči prezrádzajú, že minulý večer nepil kávu. Išli sme zle.
Pravá cesta , ktorá sa zúžila na 10cm široký pásik slúžiaci na odvod vody, nás doviedla do dediny. Všetci sa schádzajú, každý si ma obzerá. Niektorí sa ma prišli dotknúť. Dozvedám sa, že som prvý biely v ich dedine a veľa ľudí bieleho človeka ešte nevidelo. A pri tom som stále tak blízko civilizácie. Nikto však o tom nevie a tak títo ľudia zostávajú skrytí so svojimi zvykmi. Deti z týchto dedín nechodia do škôl. Všetci sa živia tým, čo dopestujú a predajom kávových koreňov. Sú sebestační, nič si nekupujú, neplatia žiadne účty. Nemajú ani záchod, chodia do džungle. Ako toaletný papier používajú kokosovú šupku.
Nemôžem sa veľmi pohybovať po dedine, lebo tu nie je chief. Nemal by som sem ani vstúpiť, ale cesta nás sem priamo doviedla a už sme tu. Pokiaľ mi chief nedá povolenie, nesmiem ani fotiť. Wilkin sa bojí, aby sa nenarušil krehký vzťah. Opúšťame dedinu. Po ceste narážame na skupinu chlapov, ktorí tlačia kávu do vriec, ktoré potom neskôr naložia na loď. My zostupujeme dolu do osady Ratap.
Čakáme v nakamale, ľudia pomaly prichádzajú. Asi polovica z nich, hlavne ženy, už nosí tričká. Predstavujú mi chiefa, zasadneme asi 25 chlapov a začína kávový maratón. Dym z ohňa sa dokonale rozprestrel po dome. Nevidieť nič, funguje iba malá petrolejka. Cítim sa ako zavalený v bani s pocitom, keď už zomrieť, tak zkávovaný. Chlapi kontrolujú moje pitie kávy a zjavne ich niečo znepokojuje. Pýtam sa na to Wilkina a on mi neochotne objasňuje (bojí sa, aby som sa neurazil), že vôbec nepľujem a negrgám a nerobím, všetky tie hnusné gestá okolo toho, z ktorých mi je po niekoľkých hodinách pekne zle. Vysvetľujem, že v mojej kultúre to nie zvykom a považuje sa to za neslušné.
Všetci napäto počúvajú, nerozumejú, ale chápu. Posledná časť domu je vyčlenená na to, aby tam dotyčný po vypití kávy prišiel vypľuť všetko, čo má v útrobách, čím viac zvukov vydáva, tým viac mu káva chutí a to je dobre znamenie. Preto si mysleli, že mi ich káva nechutí. Už po neviem koľkej miske sa skúšam postaviť, ide to ťažko, kroky sú pomalé, musím si isť ľahnúť. Wilkin ma ide pozrieť, uisťuje sa, že som OK. On sám prichádza po hodine a s problémami si líha. Moja moskytiera sa osvedčila.
Zobúdzam sa veľmi unavený, chief mi stíska ruku, je rád, že som s nimi zostal. Vyrážame na pochod. Chcem isť spať čím skôr, lebo mi ubúdajú sily. Snažím sa čo najviac piť, ale o kvalite vody môžem len pochybovať. O tej v káve ani nehovorím. V tej si umylo ruky a ústa všetkých 25 chlapov. Cestou stretávame miestnych, ktorí mi automaticky odskakujú z cesty a nechápu, kde sa tu beriem. Prichádzam späť do Pangi, čaká ma jedlo a posteľ. Lúčim sa s Wilkinom. Nevie písať, tak smolíme jeho meno a adresu. Dávam mu svoje okuliare, veľmi sa mu páčili. Nechcel žiadne peniaze, bol rád, že ma mohol sprevádzať. Dohodli sme si výmenný obchod na zopár ďalší veci, ktoré si pošleme cez more.
Čakám na lietadlo už tri hodiny, je skoro tma. Prilieta vari to najmenšie z Air Vanuatu. Pilot sa veľmi ponáhľa, hovorí, že nemôže letieť za tmy. Po ceste je úplná tma, GPS tu nie je, on s malou baterkou skúma mapu. Cestujúci sa s hrôzou prizerajú. Teraz pozerá malú skicu sklonu pri pristávaní, som naozaj rád, že pristávame, lebo som už plánoval núdzové vyskočenie tesne nad hladinou s vestou na sebe. Slovo žralok, mi už po niekoľkých rokoch nič nehovorí. Viac sa bojím, že ma zrazí auto.
Noc som strávil na Efate a ráno letím na Tanna. Celú noc som sa potil, mrzol a triasol. Ráno mi nie je o nič lepšie. Stretávam znovu Škótku, už asi stýkrát. Ostrov Tanna na juhu je chladnejší, začalo pršať. Trak nás vezie na druhu stranu ostrova, nevidieť na meter vďaka hmle. Ešte pozeráme tanečné vystúpenie miestnych, ktorých zástery prezrádzajú ranne misionárske aktivity. Hneď líham do postele. Vstávam len na večeru s miestnou kapelou kohútov.
Zoznamujem sa s Johnom Vulkanologom, chalani z Luxemburgu sú dosť vtipní. Žartujú. Pri pristávaní v Luxemburgu musí človek zosadnúť na príjazdovú dráhu v Nemecku, prejsť cez Luxemburg a vystúpiť vo Francúzsku. Dánsky spisovateľ sa zasa zaoberá vzťahom cirkvi a tradičných kultúr, Tasmánci majú svoje príbehy o Abikoch, dve Quebečanky dopĺňajú atmosféru, jednoducho - nádherný večer.
Ja sa znovu trasiem, mám na sebe všetko, spacák a dve deky. Vonku je asi +20. Do rána postupne odhadzujem vrstvy a cítim sa dobre. Vyrážame po ostrove, poobede na sopku Mt.Yasur.> >Je to jeden z mála dostupných vulkánov, kde sa dá vyjsť na vrchol, pozerať dolu do klokotajúcej lávy a vidieť ju vybuchovať. Začína opäť pršať. Nedá sa fotiť, divadlo je však nádherné, láva vytryskuje nepravidelne, niekedy niekoľko desiatok metrov nad obzor. Sme asi 150 metrov od krátera. Sopečná bomba letí rýchlosťou až 200 metrov/sekundu, ak by vystrelila na nás, nie je čo riešiť. Stojíme tam asi dve hodiny v daždi až do úplnej tmy.
Ráno cez trh na letisko a letím späť na Efate. Zavítali sme do múzea, sprievodca mi kreslí obrázky do piesku, ktoré slúžili ako hieroglyfy. Bolo ich okolo tisíc a každý mal svoj význam a príbeh. Kreslia sa jedným ťahom. Najprv sa utvorí geometrická mriežka a potom sa vynára obrazec. Dnes sú obrazce zaradené do UNESCO ako kultúrne dedičstvo krajiny.
Po raňajkách s Johnom sme sa na motorke vybrali za žralokmi a korytnačkami. Ostrov je plný polí a kokosových plantáží, krajina je však dosť nudná.
Na letisku sa dozvedám, že lietadlo je stále na Zélande a dnes neletí. Ubytujú ma v 4*hoteli s jedlom, čo ma dosť nebaví, lebo tam nie je čo robiť, cítim sa ako v dome dôchodcov. Už som chcel byť doma, aby som si oddýchol po dovolenke.
Kúpem sa na Iririki, malom ostrove v zálive. Ráno osevov Mele, snorkel, podvodná poštová schránka a hneď na letisko.
Let je stále zrušený, zase do hotela, zase cítim horúčku. V nemocnici dnes odber nerobia. Čaká tam asi dvesto ľudí. Padám do postele, let nie je ani poobede. Jedine lietadlo sa im nedarí opraviť. Konečne prichádza doktorka, berie ma do súkromnej ambulancie, berie krv, žiadny vírus. Hovorí, že mám všetky príznaky malárie, ale nie je v krvi. Beriem antimalarika, o dva týždne skontrolujem krv, snáď bude OK. Preležím noc, ráno konečne odlet. Z letiska rovno do roboty... a hneď na stavbu.
Taco